Cesta mezi řádky aneb Literatura jako road radio. Připravili Marek Franko a Eduard Cicha

Měsíc autorského čtení. Cesta mezi řádky aneb Literatura jako road radio

• Upravit
• Smazat

Gruzinec Davit Gabunia a Slovák Vladimír Balla na společném turné po pěti středoevropských městech.  On-line k poslechu do 14. dubna 2018.

Prijať veci také aké sú. Samých seba, vlastné chyby, svoju tvorbu. Dejiny, rozporuplné historické osobnosti, režimy. K ľudskému mysleniu prirodzene patrí vyvodzovanie záverov a ich kategorizácia. Dobré, zlé, pekné, škaredé, úspech, neúspech. Hlava nám automaticky priraďuje pojmy k situáciám a zážitkom, aj keď sami tušíme, že také jednoduché to nie je.

Prijať sme museli aj my viacero udalostí pri výrobe tohto dokumentu. Prvou bola opakovaná zmena zloženia dvojice autorov, s ktorými sme sa mali vydať na cestu Brna, Wroclavi, Ostravy, Košíc a Ľvova. Situácia sa nakoniec ustálila menách gruzínskej poetky Lely Samniashvili a pesničkára Oldřicha Janotu. Boli sme zvedaví, čo vznikne, keď na seba narazia umelci, ktorých zdanlivo nič nespája. Angažovaná poetka a feministka, spätá s príbehom Stalina a neustálou ruskou hrozbou a hippiesák, večný hľadač nových zákutí a hĺbok nielen hudby, ale v súčasnosti aj krátkych prozaických príbehov. Prijať sme však museli fakt, že Oldřich musel na poslednú chvíľu svoju účasť odriecť. Koncept zaznamenávania stretnutí medzi autormi, s ich tvorbou, s návštevníkmi čítaní a s mestami sme tak museli zavrhnúť a za pochodu hľadať nový. V tom nám príliš nepomáhalo ani počasie, vďaka ktorému nás v každom meste zastihol hustý dážď, zlievajúci všetky zvuky do jednej atmosféry, čo nám tiež neostávalo nič iné len akceptovať.

Lela Samniashvili|foto: Osobní archiv Lely Samniashvili

Novým objektom nášho skúmania sa tak nakoniec stala samota. Zažili ju autori? Na čo im slúži? Čo s ňou môže človek, tvor spoločenský, podniknúť? Prečo sa jej mnohí vyhýbame a snažíme sa ju vytesniť neustálym hľadaním podnetov, ktoré by nás zabavili a zamestnali našu myseľ? O tom sme sa nakoniec porozprávali aj s Oldřichom, ktorého sme o pár dní neskôr navštívili v malej obci na Morave, aby sme aspoň rozhlasovým poslucháčom sprostredkovali jeho hudbu, literatúru a myšlienky.

I keď to pre nás na začiatku vyzeralo trochu ako rádiová verzia známeho dokumentu Stratený v La Mancha, nemôžeme tvrdiť, že by táto cesta bola celá zlá. Podobné komplikácie však pre tvorcov podľa nás tiež nie sú práve vyhľadávaným spestrením ich práce (teda aspoň pre väčšinu). Ale patria k nej. Bez nich by bol tento dokument iný, ale ktovie, či lepší, alebo horší. Proste to bolo tak a tak. A nám neostalo nič iné, len to prijať.